Skočiť na hlavné menu | Skočiť na ľavú časť stránky | Skočiť na obsah | Skočiť na pätičku

Vitajte na stránke obce Žitná-Radiša


Osobnosti obce

V Žitnej a Radiši majú svoje korene mnohí ľudia, ktorým sa vo svojom živote podarilo presadiť a zanechali vo svete viditeľné hodnoty v niektorej z oblastí ľudskej činnosti. Okrem nich sa  v dejinách oboch obcí vyskytli ľudia, ktorí z nich nepochádzajú, ale prežili tu časť svojho plodného života a svojím pôsobením ovplyvnili aj životy ich obyvateľov.

RODÁCI Z  ŽITNEJ - RADIŠE

KRIŽAN, Michal - evanjelický kňaz, dekan, ľudový liečiteľ

Narodil sa na konci 16. storočia v Žitnej. V roku 1610-1614 pôsobil ako evanjelický kňaz v Slažanoch pri Zlatých Moravciach, 1614-1616 v Krásne, 1617-1619 v Nadliciach a potom sa znovu vrátil do Krásna, kde pôsobil až do roku 1631. Zastával aj funkciu dekana a  21. apríla 1616 vstúpil do bratstva. Venoval sa aj ránhojičstvu, zúčastnil sa na stom jubileu reformácie v Bojnej v roku 1617.

ŠKULTÉTY, Andrej – evanjelický kňaz, učiteľ, hudobník, ovocinár, ľudový liečiteľ

Narodil sa 24.2.1740 v Žitnej slobodným občanom, úradníkovi Ondrejovi Škultétymu a Anne Urbanech. Podľa priezviska bol z rodu dedinského škultéta (richtára). Štyri roky študoval v Uhrovci u učiteľov Jána Berosa a Mateja Michaloviča, pokračoval vo Veľkých Kostoľanoch u učiteľa Kontseka, potom v Ácsi pod vedením Juraja Piscatoria. Vyššie vzdelanie absolvoval v rokoch 1753-1756 v Modre pod vedením Samuela Hermana, potom pokračoval na Evanjelickom lýceu v Bratislave, kde ho učili Ján Tomka Százsky, Karol Úszky a Jozef Bencúr. V roku 1762 zastával rechtorské miesto vo Fölpetze, učil maďarský jazyk. Od 26. mája 1762 do roku 1782 pôsobil ako učiteľ artikulárnej školy v Prietrži, kde sa oženil s Kristínou Korbélyovou, s ktorou mal päť detí.  Manželka zomrela mladá, preto sa v roku 1781 oženil s Máriou Kuzmovou, s ktorou mal ďalších šesť detí. V rokoch 1782 - 1783 pôsobil ako prvý tolerančný farár v Hrubej Vrbke, okr. Hodonín, kde založil cirkevný zbor. V roku 1784 odišiel do Turej Lúky, kde v roku 1792 inicioval výstavbu tolerančného kostola, ktorý bol dokončený v roku 1793. Príležitostne pôsobil ako farár aj v Myjavskej farnosti. V Turej Lúke pôsobil až do svojej smrti 24. apríla 1813, je tu aj pochovaný. Vydal vlastnú náboženskú hudobnú partitúru. V roku 1798 pomohol vydať v Brne partitúru svojmu bratrancovi Adamovi Škultétymu zo Závady pod Čiernym vrchom „Melodiatúra aneb partitúra, t.j. kniha hlasozpěvu, obsahujíci v sobě noty všech písní duchovních, které se ve velkém kancioniály a evanjelickém funebrály nalézají“ a prácu Mateja Markoviča st. „História cirkevného Starého i Nového zákona, Wroclaw 1765, ktorú doplnil o predhovor „Obrana Slovanov a ich reči“. Zaoberal sa aj ľudovým liečiteľstvom, ovocinárstvom, podporoval chudobných študentov, mal výborné jazykové znalosti.

HORNÍK, Štefan – štúrovský krajčír, priateľ Ľudovíta Štúra, spisovateľ

HORNÍK Štefan Narodil sa 7.7.1816 v Žitnej.  Už od mladosti poznal Štúrovu rodinu, najmä učiteľa Samuela Štúra. Určitý čas bol pisárom a hospodárskym úradníkom grófa Zaya  v Uhrovci, príležitostne vyučoval nemčinu. Ako 23-ročný mladík išiel na remeslo, vyučil sa za krajčíra. Jeho cesta viedla najprv do Bratislavy a potom do Viedne. Po siedmich rokoch povinnej tovarišskej vandrovky po Rakúsku, Taliansku, Španielsku, Anglicku a Nemecku sa usadil znovu v Bratislave, kde si otvoril dielňu na šitie mužských odevov a tam založil i rodinu. Za krstných rodičov svojej prvej dcéry pozval Ľudovíta Štúra a jeho sestru Karolínu. Bol blízkym priateľom Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana, Karola Modrányiho a iných štúrovcov, v styku bol s Pavlom Čendekovičom. Jeho krajčírskym zamestnancom bol Karol Francisci, brat známeho revolucionára Jána. Na národné slávnosti pri príležitosti  vyhlásenia Memoranda slovenského národa na Slovenskom národnom zhromaždení v Turčianskom Svätom Martine dňa 6. a 7. júna 1861 navrhol štúrovský krajčír Štefan Horník národný kroj – „národné nosivo“, ktorý časopis Sokol odporúčal a propagoval predovšetkým na slávnosti manifestujúce národné myšlienky. V  roku 1846 napísal cestopis po rodnom kraji s názvom „Ohlas“, ktorý je uverejnený v knihe  „Púť po otčine“,  ktorá sa nachádza v rukopise v Literárnom archíve Matice slovenskej v Martine. V roku 1981 ju vydalo bratislavské vydavateľstvo Tatran. Zomrel v Bratislave 8.2.1883, kde je aj pochovaný.

HLAVÁČ,  Samuel - učiteľ, hudobník, spisovateľ, básnik

Narodil sa 20.4.1840 v Žitnej, vyučil sa za stolára v Uhrovci, kde bol aj majiteľom stolárskej dielne. Usilovným štúdiom pri svojom zamestnaní dosiahol učiteľský diplom, bol aj veľmi nadaným hudobníkom. Skoro 40 rokov pôsobil ako učiteľ a organista v Horných Ozorovciach, cez prázdniny premenil školu na stolársku dielňu. Bol i literárne činný, písal články o školských otázkach „Dom a škola“, v Národnom hlásniku publikoval črty a obrázky zo života ľudí s didaktickým a mravoučným zameraním. Bol horlivým zberateľom ľudovej slovesnosti. Ako stolársky tovariš v Pešti bol aktívnym príslušníkom slovenského národného hnutia. Používal pseudonymy Podlipský, Podrokošovský, Rokošovský. Jeho diela sú: „Básne rozličného obsahu spísané od S. Podrokošovského“ 1880, 43 s. a „Básne rozličného obsahu spísané od Samuela Hlaváča v Horných Ozorovciach“  1881, 37 s. Zomrel 13.11.1926 v Bardejove, kde je aj pochovaný.

ČUKAN,  Ondrej - legionár, člen Slovenskej ligy v USA, nositeľ  Radu Bieleho leva

ČUKAN OndrejNarodil sa 22.2.1886 v Radiši v roľníckej rodine. Povolaním bol brusič skla. Od roku 1912 žil v USA, v meste Kenosha, štát Wiskonsin. Bol členom Slovenskej ligy a zúčastňoval sa na spolkovom živote slovenských krajanov v Chicagu a v New Yorku. V novembri 1917 odplával na lodi Rochambeau do Francúzka, kde bol zaradený do 1. roty 21. československého streleckého pluku a bojoval v 1. svetovej vojne. Do vlasti sa vrátil 2.1.1919, oženil sa s Annou Čukanovou zo Žitnej a mali spolu dve deti. Vyznamenaný bol vysokým československým Radom Bieleho leva. Za svoju službu vlasti dostal ako legionár finančnú odmenu, ale i licenciu na pohostinstvo a trafiku. Od grófa Zaya odkúpil stavebný pozemok v Žitnej, kde si postavil rodinný dom. Zomrel pomerne mladý na Vianoce 1927 vo veku 41 rokov, pochovaný je v Žitnej.

ŠKULTÉTY, Štefan  - politický pracovník, riaditeľ podniku, nositeľ Radu práce

ŠKULTÉTY ŠtefanNarodil sa 22.2.1903 v Žitnej ako syn poľnohospodárskeho robotníka. Krátko potom sa celá rodina odsťahovala do Uhrovca. Vyučil sa stolárskemu remeslu, v rokoch 1920-22 ako tovariš pracoval v Trenčíne, v rokoch 1922-24 v Uhrovci. V roku 1926 v rámci akcie Interhelpo odišiel do Sovietskeho zväzu, kde pracoval ako stolár. Tam sa i oženil. Domov do Uhrovca  sa vrátil v roku 1934, pracoval ako robotník. Od roku 1924  bol organizovaný v komunistickej strane a zúčastnil sa triednych bojov, za čo bol prenasledovaný a väznený. Po zákaze KSČ spolupracoval s 1. a 2. ilegálnym Ústredným vedením KSS. Po vypuknutí SNP bojoval v brigáde Jána Žižku až do oslobodenia. Po vojne sa presťahoval do Trenčína, pracoval najprv ako robotník v odevných závodoch, neskôr ako vedúci odborov. V rokoch 1951-52 bol riaditeľom Hlavnej správy odevného a pletiarskeho priemyslu pri Povereníctve ľahkého priemyslu v Bratislave. V rokoch 1952-68 bol vedúcim oddelenia Odevných závodov v Trenčíne. V roku 1968 odišiel do dôchodku. Okrem rôznych rezortných a politických vyznamenaní mu bol v roku 1973 udelený Rad práce. Zomrel v októbri 1989 v Trenčíne, kde je i pochovaný.

PAVLE, Karol – evanjelický kňaz, nositeľ Československého vojenského kríža

PAVLE KarolNarodil sa 29.1.1904 v Žitnej, teologické štúdium absolvoval v Bratislave     a po vykonaní kaplánskej a farárskej skúšky bol 24.6.1928  ordinovaný v Modre - Kráľovej za evanjelického kňaza. Ako kaplán pôsobil v Trenčíne a vo Vrbovom, ako farár v Šalgove pri Nitre. Za farára v Dobrej Nive bol zvolený 28.7.1935, kňazskú stanicu zaujal 1.10.1935 a inštalovaný bol 17.11.1935. Zaviedol tu nešporné a 2-krát do týždňa adventné a pôstne služby Božie. V roku 1938 zrealizoval prestavbu Chrámu Božieho, zbor zakúpil ďalšiu budovu na školu. Po vojne urobil opravu cirkevných budov, zaviedol elektrické vykurovanie kostola. 3. septembra 1945 navštívil obec i zbor prezident ČSR Eduard Beneš, ktorý Karola Pavle vyznamenal Československým vojenským krížom ako účastníka národného boja za oslobodenie. V roku 1953 sa stal konseniorom Zvolenského seniorátu. Počas jeho pôsobenia 28.1.1957 vyhorel evanjelický kostol, pri jeho oprave bol postavený nový oltár a inštalovaný nový organ. V Brezinách bola v roku 1966 zriadená a posvätená modlitebňa. V cirkevnom zbore v Dobrej Nive pôsobil Karol Pavle do 31.8.1971, jeseň života strávil v Trenčíne, kde 29.9.1982 zomrel a je tu pochovaný.

KUŠNIER, Štefan – organizátor SNP, nositeľ partizánskych medailí „in memoriam“

KUŠNIER ŠtefanNarodil sa 6.1.1912 v roľníckej rodine v Žitnej.  Stolárskemu remeslu sa vyučil v Bánovciach nad Bebravou. Po ukončení povinnej tovarišskej vandrovky sa v roku 1936 vrátil do rodnej obce, kde po Jánovi Hrebíčkovi prevzal funkciu predsedu miestnej organizácie komunistickej strany v Žitnej. Celý život bojoval za sociálnu spravodlivosť. Agitoval ďalších občanov pre prácu v strane a poukazoval na vzmáhajúce sa nebezpečenstvo fašizmu v Nemecku. Spoločne s komunistami z Uhrovca sa schádzali v okolitých horách a pripravovali SNP  v  Uhrovskej doline. Ako predseda potravinového družstva zabezpečoval potraviny a ďalšie potrebné veci pre budúcich partizánov a tiež pripravoval občanov na blížiace sa historické obdobie. Po vypuknutí Povstania bol zvolený do revolučného okresného národného výboru, kde vykonával funkciu hospodára. 23. novembra 1944 bol v dobe veľkého útoku fašistov  na celú Uhrovskú dolinu  s partizánskymi dokumentmi a značnou finančnou hotovosťou zajatý nemeckou hliadkou v Uhrovskom Podhradí. V tejto obci ho v budove zvoničky vypočúvali a mučili. Ráno 24. novembra 1944 ho vyviedli bosého a zviazaného a zastrelili pri kameňolome za Uhrovským Podhradím. Po  oslobodení boli 26. apríla 1945 jeho telesné pozostatky prenesené na cintorín v Žitnej. Bol vyznamenaný „in memoriam“ partizánskymi medailami od brigády Jána Žižku, ktorej bol príslušníkom.

JURAN, Miroslav – učiteľ, prekladateľ cudzojazyčnej literatúry

JURAN MiroslavNarodil sa 25.3.1914 v Žitnej ako syn  Jána Jurana (1874 Modra - 1932 Uhrovec), učiteľa v Žitnej a Emílie, rod. Hlaváčkovej (1873-1949), mal dvoch bratov. V rokoch 1920-1924 chodil do školy v Žitnej a Topoľčanoch, 1924-1932 študoval na Reálnom gymnáziu v Trenčíne, 1932-1934 na UK v Bratislave a 1934-1935 na Pedagogickej akadémii v Bratislave. Ako učiteľ pôsobil v rokoch 1935-1936 vo Vrútkach, 1936-1937 v Trenčíne, po vojenskej službe 1939-1940 v Púchove, 1940-1941 vo Vrútkach, 1941-1970 v Martine, z toho na Základnej škole na Ulici Pavla Mudroňa od roku 1953. Vyučoval telesnú výchovu, ruský, nemecký a francúzsky jazyk. Manželka Viera, rod. Janošková,  učiteľka, príbuzná Miloša Janošku, kultúrneho dejateľa, učiteľa, známeho a nadšeného autora turistických publikácií, zakladateľa a neskôr redaktora časopisu Krásy Slovenska. Mali dvoch synov, učiteľa  Miroslava a inžiniera Fedora. Miroslav Juran sa  aktívne zapojil  do Slovenského národného povstania. Po roku 1949 v spolupráci s J. Telgárskym a Jozefom Horákom prekladal z ruštiny, od roku 1946 uverejňoval preklady v Národných novinách, Slniečku, Matičnom čítaní a. i. Orientoval sa najmä na novú sovietsku detskú a mládežnícku literatúru, spolupracoval aj s Pedagogickým zborníkom Matice slovenskej, kde publikoval najmä o vyučovaní telesnej výchovy. Zomrel 14. júla 1970 v Ružomberku, pochovaný je na Slovenskom národnom cintoríne v Martine. V Slovenskej národnej knižnici v Martine  je uložená aj časť jeho písomnej pozostalosti. Na počesť jeho telovýchovného pôsobenia sa na Základnej škole na Ulici Pavla Mudroňa v Martine od roku 1994 udržiava športová tradícia – majstrovstvá okresu v cezpoľnom behu žiakov „Memoriál Miroslava Jurana“. Jeho tvorivú činnosť predstavuje publikácia „Didaktické zásady v mojej telovýchovnej práci“ (Bratislava 1959), v rokoch 1946 až 1953 dva preklady  odborných kníh  a 18 prekladov kníh zo zábavnej literatúry. Väčšina prekladov je z ruského jazyka, najviac od Vitalia Biankyho. 3

HANKO, Michal,  Ing. – riaditeľ podnikov, námestník ministra, nositeľ Radu práce

HANKO Michal Ing.Narodil sa 23.1.1919 v Žitnej, pochádzal z mnohočlennej rodiny malého roľníka a jeho dve lásky boli knihy a šport. Vyrastal v duchu revolučných ideí, už na strednej škole sa zaradil medzi revolučných študentov. V roku 1939 absolvoval Obchodnú akadémiu v Košiciach a v tomto meste v roku 1966 získal titul inžinier hutníctva. Pracoval v rôznych zodpovedných funkciách v magnezitovom a hutníckom priemysle. Pôsobil v Bratislave na povereníctve, ako podnikový riaditeľ SMZ v Lovinobani, ďalej ako riaditeľ Magnezitových závodov v Kalinove a Košiciach. V rokoch 1954-58 bol riaditeľom vo ferozliatinových závodoch v Istebnom a do roku 1963 vo Švermových železiarňach v Podbrezovej.  V tomto roku  sa presťahoval do Prahy i s rodinou, kde až do roku 1968 zastával funkciu námestníka ministra baníctva a hutníctva ČSSR. Od roku 1968 viedol VSŽ Košice ako generálny riaditeľ. Okrem rôznych vysokých politických a rezortných funkcií pôsobil aj ako poslanec SNR. V roku 1969 bol vyznamenaný Radom práce. Bol ženatý a mal 4 synov. Tragicky zomrel uprostred tvorivej práce 29. augusta 1975 vo veku nedožitých 56 rokov v Košiciach, kde je uložená urna s jeho popolom.

VIKTORÍNI, Ján – spoluzakladateľ TJ Sokol Žitná, funkcionár obce a okresu

VIKTORÍNI JánNarodil sa 4.1.1919 v Žitnej, jeho otec Štefan bol obuvník. Vyučil sa za stolára, pred vojnou bol členom Zväzu slovenskej mládeže v ČSR. V dobe vojny bol vojakom slovenskej armády, zúčastnil sa na jej ťažení do Sovietskeho zväzu. Po vojne sa aktívne zapájal do politického a spoločenského života. V roku 1952 sa ako zamestnanec  OV ČSTV v Bánovciach nad Bebravou zaslúžil spolu s Martinom Radošom o vznik Telovýchovnej jednoty Sokol Žitná, kde začal vykonávať funkciu predsedu a hrával vo futbalovom mužstve. V roku 1954 bol zvolený za tajomníka MNV v Žitnej. V tejto funkcii mal najväčšiu zásluhu na vybudovaní obecného rozhlasu v obci v roku 1956. Podiel mal aj na založení JRD v Žitnej, kde od začiatku robil účtovníka. V roku 1961 bol zvolený za prvého predsedu MNV zlúčenej obce Žitná-Radiša. Funkciu vykonával do roku 1962, kedy sa odsťahoval do Bánoviec nad Bebravou, kde je aj pochovaný.

ČUKAN, Štefan – predák razičského kolektívu v bani, nositeľ vyznamenaní a radov

ČUKAN ŠtefanNarodil sa 26.11.1926 v Radiši ako syn roľníka. Vyučil sa za stolára, ale po roku 1948 sa v svojom odbore nepresadil a odišiel do Handlovej, kde si našiel prácu v uhoľných baniach. Bol predákom razičského kolektívu, ktorému bol v roku 1962 priznaný titul „Brigáda socialistickej práce Júliusa Fučíka“. V roku 1971 dostala jeho brigáda Rad práce a zlaté odznaky Brigády socialistickej práce.  Jeho razičský kolektív v Bani Handlová vytvoril dva československé rekordy v ručnom razení banských chodieb a zaradil sa medzi najlepšie v rezorte baníctva. V druhom rekorde prerazili chodbu  v dĺžke 660 metrov za jeden mesiac. V roku 1976  mu prezident republiky odovzdal Zlatú hviezdu hrdinu socialistickej práce, okrem toho bol nositeľ niekoľkých ďalších štátnych, rezortných i odborových vyznamenaní. Bol ženatý, zomrel 22.decembra 1989 po dlhej a ťažkej chorobe v Handlovej, kde je aj pochovaný.

KUŠNIER, Ondrej – dlhoročný funkcionár a kronikár obce

KUŠNIER OndrejNarodil sa 1.11.1926 v Žitnej, kde vychodil osemročnú ľudovú školu.  Po vyučení sa za stolára u Ondreja Gabrišku v Uhrovci odišiel v roku 1946 pracovať do firmy Baťa v Prievidzi. Odtiaľ nastúpil v roku 1948 na vojenskú základnú službu do Jozefova. V jej priebehu 14 mesiacov ako brigádnik ťažil uhlie v bani Ludvík v Ostrave. Po skončení vojenskej služby sa v roku 1950 vrátil na svoje pracovisko, ktoré bolo z Prievidze premiestnené do Pravenca a premenované na Tatra nábytok. Na začiatku roku 1951 sa prihlásil na polročnú brigádu do bane Zarubek v Ostrave. V januári 1952 nastúpil do závodu K. J. Vorošilova v Bánovciach nad Bebravou, premenovaného neskôr na Tatra Bánovce nad Bebravou. Po zaškolení v ČKD  v Chocni pracoval v Tatre až do roku 1960 ako sústružník, potom ako strediskový kontrolór. V roku 1990 odišiel do dôchodku, ako dôchodca ešte pracoval dva roky v závode Mier v Uhrovci. Od roku 1952 sa aktívne zapájal do života obce. Bol tajomníkom MNV, kde určitý čas zastupoval predsedu a členom výboru dedinskej organizácie KSS. V roku 1952 bol spoluzakladateľom TJ Sokol Žitná a neskôr i jej predsedom. Bol členom zväzu protifašistických bojovníkov, zväzu záhradkárov, dobrovoľného hasičského zboru, pohrebného poriadku a v rokoch  1996-2004 správcom cintorína. Založil turistický oddiel, viedol ochotnícky divadelný krúžok a veľmi významná bola jeho práca kronikára obce, kroniku písal 46 rokov. Zomrel 19. augusta 2008, pochovaný je v Žitnej.

ĎURČO, Milan, PaedDr.  - učiteľ, metodik a publicista

ĎURČO Milan, PaedDr.Narodil sa 19.10.1932 v Žitnej (matka Mária, rod. Čukanová, zo Žitnej). Detstvo prežil v Podlužanoch, kde absolvoval aj ľudovú školu. Meštiansku školu a gymnázium absolvoval v Bánovciach nad Bebravou, kde v roku 1952 maturoval. Na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave vyštudoval aprobáciu slovenský jazyk a ruský jazyk. V roku 1982 získal doktorát z pedagogiky na Pedagogickej fakulte v Nitre. Učiteľskú prax začal v Základnej škole v Dubodieli, potom 12 rokov v Slatine nad Bebravou a na školách v Bánovciach nad Bebravou. V rokoch 1981-1989 bol okresným školským inšpektorom na ONV - odbore školstva v Topoľčanoch. Mimoriadne bohatá je jeho publicistická činnosť. Pravidelne prispieval do odborných časopisov Ruštinár a Učiteľské noviny. Je spoluautorom monografie o meste Bánovce nad Bebravou. Venuje sa jazykovým úpravám rôznych časopisov a regionálnych novín. Podieľa sa na vydávaní cirkevnej tlače na Ev. a. v. farských úradoch v Podlužanoch a v Slatine n/B. Jeho stále aktívnym koníčkom je štúdium regionálnej histórie a pátranie po významných osobnostiach. Je ženatý, býva už 40 rokov v  Bánovciach nad Bebravou, má dve deti. Manželka Anna je tiež učiteľka.

JAMRIŠKA, Ján – hudobník, hudobný skladateľ, funkcionár hudobných organizácií

JAMRIŠKA JánNarodil sa 23.1.1943 v Žitnej manželom Júliusovi a Márii, rod. Michale. Mal 6 súrodencov, dvoch bratov a štyri sestry. Po piatich rokoch v Základnej škole v Žitnej prestúpil v roku 1954 ako 11-ročný na Vojenskú školu Jána Žižku v Moravskej Třebovej, ktorú ukončil maturitou v roku 1960. Počas štúdia hrával na trúbku v školskom hudobnom telese „Švitorka“. Vyššie vojenské učilište Otakara Jaroša vo Vyškove na Morave ukončil promóciou ako promovaný pedagóg v hodnosti poručík motostreleckého vojska. Oženil sa s  Lýdiou Ševčíkovou z Omastinej. Pôsobil ako veliteľ v Tachove a Bratislave, odkiaľ z vojenskej služby odišiel v hodnosti majora. V Bratislave spolupracoval s vojenskou umeleckou skupinou „Družba“, pôsobil aj v dychovej hudbe Spojár a v iných bratislavských hudobných skupinách. V civilnom živote začal ako matematik - analytik. Po úspešnom konkurze nastúpil do novovytvoreného tanečného orchestra Slovenskej televízie, ktorý viedol Siloš Pohanka, popritom hrával aj v ďalších hudobných telesách v Bratislave, najmä v DH Prievozanka. Od roku 1981 pôsobil ako vedúci sekcie trúbok vo Vojenskom umeleckom súbore v Bratislave, kde diaľkovo absolvoval aj konzervatórium. Založil dychové hudobné skupiny „Záhorácki strýci“ a „Záhoráci“. S prvou skupinou vystupoval aj na oslavách 700 rokov od prvej písomnej zmienky o obci Žitná, na ktorých po prvýkrát interpretoval piesne s názvami „Dobranská vodička“ a „To uhrovské pole“. V  Združení dychových hudieb Slovenska pôsobí od roku 1996 ako podpredseda a od roku 1998 ako výkonný predseda, od roku 1999 organizuje pre združenie vydávanie časopisu.  Je aj tajomníkom Združenia skladateľov dychovej hudby, pôsobí ako podpredseda poradného zboru pre dychovú hudbu Národného osvetového centra a člen kontrolnej komisie Slovenského ochranného zväzu autorského. Osobne zložil hudbu a text pre viac ako 80 skladieb ľudových piesní i modernej tanečnej hudby a ďalších viac ako 100 aranžoval pre rôzne zoskupenia. Niektoré z nich boli nahrané a vydané aj zahraničnými vydavateľstvami v Rakúsku, Nemecku a Českej republike. V roku 2003 bol za svoju prácu ocenený najvyšším ocenením Národného osvetového centra, medailou Daniela Gabriela Licharda a cenou Hudobného fondu „Cena Karola Pádivého“ za trvalé a zanietené rozvíjanie dychovej hudby na Slovensku a tvorivú skladateľskú prácu. V súčasnosti žije v Považskej Bystrici, má 5  detí.

KUŠNIER, Ján, Mgr. – učiteľ, riaditeľ základnej školy, športový organizátor.

KUŠNIER Ján, Mgr. Narodil sa 24.8.1946 v Žitnej, v rodine robotníka Jána Kušniera (1913-2004) a Anny, rod. Čukanovej (1917-2010). Prvé štyri roky základnej školy absolvoval v Žitnej, ďalšie štyri na Osemročnej strednej škole v Uhrovci. Po získaní základného vzdelania navštevoval SVŠ v Bánovciach nad Bebravou, kde v roku 1964 zmaturoval. V rokoch 1964-1968 úspešne vyštudoval  Pedagogickú fakultu v Nitre, odbor učiteľstvo, so spôsobilosťou vyučovať matematiku a chémiu na základnej škole. V rokoch 1968-1987 pôsobil ako učiteľ matematiky a chémie v Základnej škole v Bánovciach nad Bebravou na Školskej ulici. V rokoch 1987-1989  bol na tejto škole zástupcom riaditeľa. V rokoch  1989- 2006  bol riaditeľom Základnej školy v Bánovciach nad Bebravou na Duklianskej ulici. Za manželku si vzal Oľgu, rodenú Michaleovú, spolu mali syna Radoslava, ktorý sa stal tiež učiteľom. Počas pedagogickej praxe pracoval v okresných metodických orgánoch, v sekcii matematiky a komisii matematickej olympiády. Mimopracovné aktivity venoval športu a hudbe. Bol členom učiteľského spevokolu, dlhú dobu hrával futbal za rodnú obec a vykonával aj funkciu člena výboru oddielu hádzanej v Bánovciach nad Bebravou. Najviac však miloval turistiku, pôsobil v Klube slovenských turistov v Bánovciach nad Bebravou. Zomrel neočakávane 7.11.2006 v Bánovciach nad Bebravou po krátkej ťažkej chorobe. Na počesť jeho turistickej aktivity je od roku 2007 pomenovaný lyžiarsky prechod Závada pod Čiernym vrchom – Uhrovské Podhradie na „Memoriál Jána Kušniera“.

PÔSOBILI V ŽITNEJ -  RADIŠI

RADOŠ, Martin a Mária – dlhodobí učitelia a dobrovoľní funkcionári v obci

RADOŠ Martin a MáriaMartin Radoš sa narodil 10. júna 1911 v Dolnom Srní, okres Nové Mesto nad Váhom. Po vychodení ľudovej školy sa vzdelával na štátnom reálnom gymnáziu v okresnom meste, kde zložil maturitnú skúšku. Na školu v Žitnej nastúpil 15. septembra 1932, učil až do konca školského roku. V školských rokoch 1933-34 až 1937-38 učil  na ev. a. v. ľudovej škole v Krivosúde - Boďovke pri Trenčíne. Od školského roku 1938-39 znovu učil v Žitnej. V septembri a októbri 1939 bol povolaný do mimoriadnej vojenskej služby (napadnutie Poľska), od júna  až do 5. septembra 1941 na ťaženie proti ZSSR. Po vojne vyučoval na škole až do odchodu na penziu  v roku 1972. Aktívne sa zapájal do spoločenského života v obci, organizoval kultúrne akcie. Napísal časť kroniky obce o dávnej histórii.

Mária Radošová, rodená Babicová, sa narodila vo Vsetíne, maturitné vysvedčenie získala na Štátnom ústave učiteľskom vo Valašskom Meziříčí. Na školu v Žitnej nastúpila 15. októbra 1932, v roku 1939 sa vydala za Martina Radoša a odvtedy učili spoločne. Mali syna Ivana. Pre svoju českú národnosť nemohla vyučovať od 1. februára 1940 do 1. januára 1945. Spoločne s manželom, ktorý sa už v roku 1942 stal správcom školy, tu pôsobili až do roku 1972, celých 35 rokov.

PIECKOVÁ, Mária – učiteľka, spisovateľka

PIECKOVÁ MáriaNarodila sa 29. septembra 1919 vo Zvolenskej Slatine v roľníckej rodine. Do ľudovej a meštianskej školy chodila v rodnej Zvolenskej Slatine a neskôr študovala na Učiteľskom ústave v Lučenci, kde roku 1938 zmaturovala. Po ukončení štúdia pôsobila ako učiteľka v Hornom Tisovníku, Sajbe (Strelníky), Žitnej, Omastinej a v rokoch 1945 - 1951 v Bratislave. V Žitnej  pôsobila v školskom  roku 1940-41, vydala sa za Vojtecha Masaryka, riaditeľa školy v Omastinej, kde pôsobila v rokoch 1941-1945. Po zavraždení manžela fašistami za pomoc partizánom na jeseň 1944 odišla v roku 1945 s malým synom do Bratislavy. V rokoch 1949 – 1951 študovala diaľkovo na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave slovenčinu a ruštinu, kde absolvovala šesť semestrov. Potom bola rok šéfredaktorkou časopisu Družba, rok šéfredaktorkou Zorničky. Medzi detských spisovateľov vkročila v roku 1954, keď vo vydavateľstve Mladé letá publikovala svoju prvú knižku s názvom Rozprávka o dedovi Mrázovi. V rokoch 1969 – 1970 bola šéfredaktorkou obnoveného Slniečka, obľúbeného mesačníka pre deti. Ideová orientácia Slniečka však nastupujúcej normalizačnej moci nevyhovovala, preto Ďuríčková musela z postu šéfredaktorky odísť. Zamestnanie si už nehľadala a začala sa venovať výlučne písaniu autorskej prózy. Vo svojich knižkách využívala bohaté skúsenosti z jej učiteľskej kariéry a neskôr začala zbierať ľudové povesti, báje a „povedačky“. Okrem toho sa venovala s rovnakým úspechom aj dramatickej, rozhlasovej a televíznej tvorbe. Významná bola aj jej zostavovateľská, editorská, upravovateľská a prekladateľská činnosť (z ruštiny, češtiny a nemčiny).  Jej diela boli preložené do 21 jazykov, okrem európskych aj do japončiny. Známy slovenský výtvarník Miroslav Cipár, ktorý ilustroval jej príbehy o nej povedal: „Mária Ďuríčková sa stala, je a ostane Zlatou dunajskou kňažnou.“ Zomrela 15. marca 2004 v Bratislave vo veku nedožitých 85 rokov.

HOLKO, Andrej – štúrovský revolucionár, opatrovateľ knižnice v Žitnej

Bol krajčírom v Štúrovom rodisku Uhrovci, jeho brat Michal bol mlynárom v Horných Našticiach. V revolučných rokoch 1848-49 účastník slovenského povstania, dobrovoľnícky poručík. Neskôr prešiel do Žitnej, kde sa spomína ako opatrovateľ slovenskej knižnice a „verný priateľ“ Ľudovíta Štúra. Písomne korešpondoval s Ľudovítom Štúrom, informoval ho o dianí v jeho rodisku a okolí. Zachované listy  Štúrovi sú s dátumom 19. 2. 1852, 6. 4. 1852,  28. 10. 1852,  17. 12. 1853,  8. 2. 1855.

HRČKA, Michal – režisér a herec ochotníckeho divadla, tanečný choreograf 

HRČKA MichalNarodil sa v roku 23.4.1923 v Omastinej. Po vojne pracoval v Bratislave ako sprievodca autobusov, popri zamestnaní sa snažil študovať. V roku 1958 sa vrátil a zamestnal ako administratívny pracovník národných výborov v Omastinej a Uhrovskom Podhradí. Do roku 1968 bol pridelený ako zamestnanec archívu so sídlom v kaštieli v Uhrovci. Od roku 1968 až do odchodu do dôchodku v roku 1983 pracoval v novo zriadenom archíve v Topoľčanoch. Po návrate z Bratislavy  začal pôsobiť v ochotníckom divadle. Odohral niekoľko divadelných hier v divadelnom súbore A. Bagara v Bánovciach nad Bebravou. Počas svojho života sa okrem hrania divadiel venoval divadelnej réžii, režíroval ochotníkov v dedinách celej doliny Radiše. Bol pri zrode folklórnej skupiny Bukovina Kšinná. V Uhrovci spoločne s Elenou Beštovou založil folklórnu skupinu, kde bol hlavným režisérom. Významne sa zapísal aj do divadelných dejín Žitnej – Radiše, kde režíroval veľké množstvo divadelných hier. Popritom sa venoval zapisovaniu starých piesní, zvykov a porekadiel v doline, zozbieral veľa materiálu, ktorý mal uložený doma. V roku 1959  dostal v Bratislave finančné ocenenie za rozvoj kultúry v okrese Topoľčany. Za obetavú prácu pre folklórnu skupinu Uhrovčan pri životnom jubileu 85 rokov bol ocenený  pamätnou plaketou. V roku 1996 mu obec Uhrovec udelila za zásluhy čestné občianstvo. Posledné roky trávil v domove dôchodcov v Bánovciach nad Bebravou, kde 17.1.2011 zomrel, pochovaný je v Omastinej.

Vyhľadávanie na zitna-radisa.sk

Obecný úrad

Kontakt na obecný úrad v Žitnej-Radiši

Základné info

Adresa:

Obec Žitná-Radiša
Obecný úrad č. 105
956 41 Uhrovec

Tel.:

+421 (0)38 7694421

E-mail.:

info(zavináč)zitna-radisa.sk

Starosta:

Ing. Rudolf Botka

Úradné hodiny

Po-Pia: 7:00-15:30

Kto je online

Práve tu je 232 návštevníkov a jeden člen on-line

Používaním stránok prevádzkovateľa Obec Žitná-Radiša súhlasíte s používaním cookies, pomocou ktorých vylepšujeme naše služby.
Čo sú cookies? Súhlasím